S priateľom to vo februári bude sedem rokov čo sme spolu, začali sme spolu chodiť keď mi bolo 15 a jemu 24, áno poviete si veľký rozdiel a že si nebudeme rozumieť. Ale bola to láska na prvý pohľad. Bohužiaľ postupom času aj ako som dospievala som videla, že potrebujem viac pozornosti ako mi dával, viac lásky. Nespočet krát sme to riešili ale nikdy sa to nezlepšilo až som jedného dňa rezignovala. Už som po ňom nechcela aby sa mi venoval, aby mi pomohol doma. Jednoducho nič čo neurobil som jednoducho urobila ja. Už to takto trvá asi tri roky. V živote sa mi delia nepekné veci a keď som potrebovala od neho podporu tak sa nedostavila.
Dneškom to vo mne buchlo, pretože som potrebovala pomôcť a chcela som aby vyzdvihol mojich troch malých súrodencov a jeden večer ich postrážil pretože ja musím do práce, na to mi prišla odpoveď zo cudzie deti strážiť nebude, ale bohužiaľ inak to nešlo. A keď som mu povedala či aspoň pôjde so mnou tie deti postrážiť do Prahy, pretože to naozaj moji rodičia potrebovali tak povedal zo nie, je to strata času pre neho. Najradšej by bol 14 dní doma na PC. Ako je teraz. Ja som za jeho rodinou išla na Vianoce aj keď to tak nemusím a vždy tam jazdím nerada. Minulý rok dokonca to dopadlo tak, že ma nechal na Vianoce samotnúť doma a šiel za rodinou.
Ale on raz so mnou ísť nechce. Ja jeden rok mala tráviť Silvestra u rodiny pretože moja sestra má na Silvestra narodeniny, ale aj tak som za ním došla aby nebol sám. Všetko robím ak tomu som chodila do školy a do práce. Teraz som len v práci. Strašne ma vytáča jeho sebecké správanie, vôbec neviem čo si o tom mám myslieť. Namiesto toho, čo by sme sa normálne dohodli, je to čím ďalej horšie a mňa už pomaly prestáva baviť robiť všetko sama a byť na všetko sama. A trápi ma to tiež. Ale žiadne iné riešenie ako rozchod bohužiaľ nevidím a dosť ma mrzí, že sa nedokáže zmeniť.